2. kapitola Hádka

6. srpna 2009 v 21:41 | Bella & Cissa |  Návrat Temného Pána
Hneď ako sa premiestnil si všetci smrťožrúti vymenili významné pohľady. Nikto z nich nechápal čo sa stalo. "Myslíte si, že hovoril pravdu," ozval sa niekto. "Pochybujem," povedal niekto. "Podľa mňa by sme mu mali veriť. Ako ináč by nás mohol zavolať," ozvala sa nejaká žena. "Ako myslíte. Povedal, že nás ešte zavolá tak sa budeme môcť presvedčiť," povedala Bella. Otočila sa na ostatných s ktorými prišla. "Poďme. Už tu nemáme čo robiť." Kývli jej na súhlas a otočili sa na odchod. Ešte pred tým než sa stihli premiestniť zadržala ich nejaká postava. "Počkajte." "Snape?" Opýtal sa Rodulphus. "Nie moja matka," povedal so svojou zvyčajnou iróniou v hlase. "Och tak prepáčte. Pani Snapová." "Ty hlupák pravdaže som to ja," zavrčal. "Vieš niečo o tom chlapcovi?" Opýtala sa ho Bella. "Nie, ale viem kto by mohol," šepol im. "Tak hovor," naliehala. "Nie tu. Poďte trochu ďalej," povedal a vybral sa uličkou ktorá viedla do neďalekej dediny. Cestou nikto nehovoril. Zastavili pre čistinke ktorá bola medzi mestom a sídlom. "Tak povieš nám už kto to je ?" Ujala sa znova slova Bella. "Myslím, že tú osobu veľmi dobre poznáte. Keby ste si všímali okolie tak by ste na to prišli." "Prestaň naťahovať , a povedz nám kto to je." Otočil sa na postavu vedľa Bellatrix. "Lucius ako často bola tvoja manželka doma keď žil Voldemort?" "Čo to má s týmto spoločné? Je to podstatné?" "Je. Ináč by som sa ťa na to nepýtal." "No nebola doma často. Veľa cestovala." Odpovedal mu pre neho na zbytočnú otázku. Na Snapovej tvári sa objavil úškrn. "Vedel som to ," mumlal si pre seba. " A nebolo ti čudné, že to Voldemortovi nevadí?" "Prečo by malo?" "Lebo to bol Voldemort a jemu vadilo všetko." Lucius si odfrkol. "Povedz nám to meno," zavrčala Bella. "Veď sa k tomu dostávam. Narcissa sa chodila starať o toho jeho nepodarka," povedal im. "Čože?" Ozvali sa všetci takmer naraz. "Je to tak. Ak o ňom chceme vedieť viac informácií musíme sa spýtať jej." "Chceme to myslíš aj seba?" Opýtal sa Rodolphus. "Pravdaže. Aj ja chcem vedieť čo je zač." Ešte stále v šoku Lucius niečo zafrflal a premiestnil sa preč. Ostatný ho nasledovali na Malfoy Manor. V Temnom sídle Voldemort junior sa premiestnil do haly v ktorej Voldemort so smrťožrútmi plánovali akcie. "Prebehlo to celkom dobre. Len Belle budem musieť zraziť hrebienok z hlavy," uškrnul sa a vybral sa k vysokým dverám. Nevšimol si postavu ktorá sedela na Voldemortovom tróne. "Áno a prečo by si jej mal zraziť hrebienok? Pokazila niečo?" Spýtala sa postava. Serpetus zamrzol v polovici kroku. Hrôza v jeho očiach bola viac ako badateľná. Rýchlo zmenil svoj pohľad na nič nehovoriaci s takmer dokonalou ľadovou maskou. "Ako si sa sem dostala?" "Hádaj. Dverami zlatko," pretiahla každé slovo s dávkou irónie. Mala predsa dobrého učiteľa. "Nesnaž sa byť vtipná. Nejde ti to." "Pravdaže ako ináč. Veď ti si tu ten dokonalý." "Dobre povedala si všetko čo si mala na srdci alebo ju tu ešte niečo?" "Ty veľmi dobre vieš prečo tu som." Zdvihol obočie a vybral sa teraz už ku svojmu trónu. "Chcel by si si sadnúť?" "Áno chcel. Tento trón patrí mne." "Ale nehovor. Vzadu som videla trón ktorý by odpovedal tvojmu postaveniu." Rukou mu naznačila kde by sa ten "trón" mal nachádzať. Vystrčil hlavu za kreslo a to čo tam uvidel ho totálne dožralo. Za trónom bola malá drevená stolička. Skoro všade z nej trčali klince. Jediné plus ktoré na nej videl bolo to, že bola zelená a po sebe mala lebky z ktorých vychádzal had. "To je darček pre teba. Dúfam, že sa páči," milo sa na neho usmiala. "Ako sa opovažuješ ty ty.... ." "No čo. Je to presne to čo si zaslúžiš." Hodil na ňu vraždiaci pohľad. "Pusť ma,(aby si mohol sadnúť) " zavrčal. "Nie pokiaľ mi nevysvetlíš kde si bol." "Nemusím sa ti spovedať." "No jasné ti nič nemusíš," teraz už kričala. "Vieš čo všetko by sa mohlo stať?" "Čo by sa mohlo stať?" "Ty sa ešte pýtaš? Čo ak by sa vzbúrili a zabili ťa. Keby sa pokazila jedna jediná vec mohlo to skončiť veľmi zle. Mal si to so mnou konzultovať. Ako si mohol byť taký sprostý a bezhlavo sa pustiť do veci ktorá nás mohla stáť život!!" "Ukľudni sa veď o nič nejde," pokúsil si sa zastaviť ďalší príval urážok. "O nič nejde mohli nás odhaliť." "Nemuseli sa ani pýtať sám som im povedal kto som." "Čože si urobil? Ty si im povedal svoje meno? Si blázon." "Prestaň," okríkol ju. "O čo ti ide? Veď teba som neohrozil tak sa nemáš nad čím rozčuľovať! O nič nešlo chcel so len vedieť koľko ich po poslednej bitke zostalo." "Si nezodpovedný. Veľmi dobre vieš čo povedal tvoj otec pred smrťou. Máš ma informovať o všetkom čo budeš robiť." "Presne. To povedal môj otec keď ešte žil. Teraz tu nie je a nemusím jeho ani teba počúvať." "Ako chceš tak si poraď sám." Vstala z trónu, ešte raz sa na neho pozrela, otočila sa na opätku a odišla preč. Serpetus sa za ňou zarazene díval. Často sa hádali, ale nikdy to neskončilo takto. Sadol si a dúfal, že sa umúdri a vráti sa. Po hodine a pol už stratil trpezlivosť a privolal si jedného zo škriatkov. "Pán si bude priať," opýtal sa zdvorilo a ukláňal sa až k zemi. "Pravdaže budem ináč by som ťa nevolal," zakričal na neho až škriatok odskočil. "Použi na mňa Crucio." "Pane ste si istý?" "Som no tak rob." Malý škriatok luskol prstami a jeho pán sa začal zvíjať v bolestivých kŕčoch. Po pár sekundách sa v miestnosti objavila zahalená postava. "Prestaň," okríkla škriatka. "Tak toto ešte funguje," šepol pre seba Serpetus a postavil sa na nohy. Jedným mávnutím ruky prepustil škriatka. "Čo chceš," opýtala sa ho na rovinu. "Len som chcel vedieť či prídeš." "Prišla som to je všetko, alebo potrebuješ ešte niečo?" "Nie nič, ale čakám ťa zajtra na raňajky." "Fajn," povedala a premiestnila sa preč. Poznámka: (Violet sa preto premiestnila do sály kde škriatok mučil Serpetusa pretože už od jej detstva musela pomáhať jemu a jeho otcovi. Je to niečo podobné ako vrodená schopnosť.)
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama